Keďže neboli peniaze na výplaty, neboli peniaze ani na elektriku, na svetlo, na teplo. Netiekla voda. Pracovať niekde 2 mesiace bez koruny a ešte aj v zime by si rozmyslel určite každý človek. Na personálne oddelenie začali chodiť ľudia s tým, že je to nemysliteľné, aby sa za takýchto podmienok chodilo do roboty. Zamestnanci si potom zisťovali, za akých podmienok nie sú splnené optimálne podmienky na pracovisku. V tej dobe to bolo nejakých 11 stupňov a v závode sa teplota bežne pohybovala od 8-10 stupňov Celzia. Na dielňach mali pracovníci dokonca mínusové teploty. V takých podmienkach sa predsa nedá pracovať. Zamestnanci sa chceli nejakým spôsobom aj dohodnúť s vedením, ale vedenie sa v závode vyskytlo len raz za týždeň na pár hodín, bolo takže stretnúť sa s nimi.  Ľudia tak začali chodiť do roboty len na štyri hodiny. Dohodli si to tak s vedením, pretože to tak bolo upravené v zákone, takže vedenie firmy nemohlo nejakým spôsobom namietať. Dielňa už nešla posledný mesiac vôbec. Keďže tam boli teploty pod bodom mrazu začali sa vyskytovať aj iné problémy- prasklo potrubie a všetko to išlo do likvidačného stavu.

 

Slovenská energetika upozorňovala neustále firmu Colmet, že nemá zaplatené faktúry.  Zamestnanci každý deň čakali, čo sa stane, či prúd vypnú alebo nevypnú. Vedenie vždy zaplatilo časť dlhov, aby vyzeralo aspoň navonok, že firma funguje. Malý tok peňazí z Košíc tam bol, ale bolo to len za tým účelom, aby navonok firma pôsobila ako existujúca. Kúrenie v tú dobu nešlo už dlhšiu dobu. Elektriku vypli tak okolo 10-11. Vtedy už sa na dielňach nerobilo. Zamestnanci, ktorí robili v kanceláriách nemohli robiť svoju robotu bez počítača, tak išli domov. Na druhý deň zase prišli, zaznačili si príchod do roboty, skontrolovali, či ide elektrika. Ak zistili, že nejde, počkali chvíľu, či náhodou nepríde vedenie a nezaujme k tomu celému nejaké stanovisko. Vedenie však neprišlo, tak sa ľudia pobrali domov. Vedenie tam prišlo len raz za týždeň. Pozreli si v akom to tam je stave, skontrolovali, nikomu nič nepovedali a odišli. Ľudia do roboty teda chodili, ale nemali čo robiť.

 

Väčšinou chodil na tieto kontroly Ing. Š. s pánom G. Ing. Š. bol v tom čase riaditeľ, čiže by to tam mal nejakým spôsobom riadiť. Ale ako sa dá riadiť firma, ktorá nemá základné vyhovujúce podmienky na prácu? Podľa vyjadrení určitých ľudí on sám povedal, že ho vodili za nos. Bral to tak, že ho oklamali a podviedli, že sa bude vyrábať, ale bez peňazí sa to proste nedalo. Sám mal povedať, že ak nepošlú peniaze určitého dátumu tak sa už nevráti. Najhoršie pre firmu bol asi fakt, že z Košíc boli stále nejaké sľuby, že budú peniaze a všetko sa splatí a začne sa znovu vyrábať. To sa však už nikdy nestalo. Ing. Š. pod zámienkou týchto sľubov sľuboval zamestnancom, že peniaze prídu a začne sa poriadne robiť. Sám on bol vraj v takej pozícii, že mu vedenie z Košíc nehovorilo pravdu.

 

Zlievareň bežala ako jediná, vďaka rozvodni vysokého napätia. Bola na ňu totiž napojená ešte iná firma. Tá teda musela bežať. Zamestnankyne personálneho, ekonómky a plánovačka by ani nemohli urobiť vyúčtovanie a inventúru. Vždy sa zobrali a išli do zlievarne na počítače, pretože to boli jediné počítače vo firme, ktoré bežali.

Je potrebné upozorniť že steny Novej zlievarne a aj kancelárie sú z azbestu. Ktorý ako materiál je životu nebezpečný malé vlásočnice ktoré sa uvoľňujú z azbestu, ktoré človek vdychuje kde sa dostavajú do pľúc kde následné časom pomaly zarežú do pľúc.

 

 

Joomla templates by a4joomla